jarmila kollarova

Smútok, bolesť, pocit bezmocnosti. Beznádej, frustrácia, prázdno. Kto som a čo tu robím? Kde sa nachádzam? Križovatky života, na ktorých chýbajú smerové tabule. Cesta odnikiaľ nikam. Nevyklíčené semienka nádeje. Zabudnuté sny. Vyprchané túžby. Nenaplnené nádoby skutočným žitím. Olovené závažia na nohách.

Zdá sa, že ďalej cesta nemožná, že niet kam ísť a niet prečo ísť. Vyhoretí do tla, do posledného uhlíka. A k tomu skrehnuté ruky a vlhké zápalky.

Naokolo vrava, chaos, každý sa niekam náhli: do práce, do školy, do obchodu, tí spirituálnejší: do divadla, do knižnice, na seminár – rozvíjať ducha svojho. Všade hluk, svetlá, vône aj zápachy, nahé telá, útoky na zmysly. Zbežné dotyky. Ako sa máš? Niet však času čakať na odpoveď. Niet času vypočuť príbeh priateľa, niet času posedieť s babkou, lebo ani priateľ, ani tá babka vlastne nemá čas. Každý sa niekam náhli, len stihnúť ešte toto a tamto, aby nebolo počuť tikot hodín vymeriavajúcich náš čas na tejto Zemi.

Len chvíľu večer: Ticho buďte, idú správy na Jojke! Kto koho okradol, podviedol, zabil. Koľko miliónov rozkradli politici, komu všade tie milióny chýbajú. Vyhodené jedlo, na uliciach hladní bezdomovci. V jedle jedy, v telách rakovina. Alergické deti na psí chlp, na pierko z husi, na stebielko trávy, na maminu starostlivosť, na tatovu snahu zarobiť na hypotéku a pár víkendových pív s kamošmi. Vyklčované pralesy hentam v Brazílii, zožraté palmy z Bornea s olejom v Tatrankách, maslo za cenu dvoch kíl banánov, lebo sme si vybili takmer všetky Stračeny. Okolo ciest namiesto stromov plechové opachy, škeriaci sa politici do znavených tvárí: Voľte číslo 3, 12, 58, 4576… máte to zajedno, všetci sme rovnakí hajzli.

Psychopati vedú slepých. Kam asi takáto svorka smeruje? Do onej alebo do ešte väčšej onej. Už sme v nej. Dlho a poriadne hlboko.
Jeden by sa z toho zbláznil. Len jeden? Už bláznime skoro všetci: ženy nenávidia mužov a obrátene, deti rodičov aj svojich učiteľov, rodičia starých rodičov aj svoje deti, susedia sa nenávidia navzájom, chudobní bohatých, milionári miliardárov, miliardári asi celý svet, lebo ho ťahajú do stále väčších sračiek.

A slepí idú ako ovce, bľačia zúfalo ako tesne pred porážkou, ale idú ďalej ako zhypnotizovaní, lebo niet kam ujsť, stádo nedovolí, pohoniči nepustia. Denne tie ovce strihajú, už sú úplne holé, už im aj kožu zodrali, ale ony vždy ráno vstanú z teplej postele a idú rovno pod nožnice strihačov.

Slovenská ovca je však extra trieda! Tej keď aj zaživa stiahneš kožu, odhalíš ju až do morku kostí, vyciciaš z nej krv, nedáš jej aj mesiac nažrať, vezmeš jej všetky sny a nádeje a naložíš na ňu balvany zlomyseľnosti a podlosti, ona aj tak pôjde – frfľajúc, ale pôjde -dobrovoľne na porážku.  Lebo chce jesť a piť, mať deti a vychovať ich, hypotéku na dom splatiť, leštiť plechy, čo sa vedia za primeraný obolus na štyroch kolesách pohybovať, lebo veď všetci to tak majú, aj ja to tak chcem, chcem, chcééééém!

A tak blúdiac, zabudli sme na tejto púti na svit Mesiaca, na myriady hviezd na nočnej oblohe, na ranný spev vtáčat a šum lístia v hore. Zabudli sme, ako chutí čerstvo nadojené mlieko a mamin nedeľný koláč. Zabudli sme jeden na druhého. Skrz hmotný svet nevidno človeka. V škole sa deťom tlčú vedomosti do hláv, namiesto aby sa otváralo srdce. Ba ešte aj v  kostole, kde čakáš pohladenie duše od svojho Stvoriteľa, počuješ viacej štrngot mincí a šuchotanie bankoviek.
Ježiš kedysi nabádal hľadať stratenú ovcu. Ježišu, to si ešte netušil, že sa raz stratí celé stádo aj s pastiermi! Nemá kto hľadať, blúdia všetci.

Len občas niekto precitne, zbadá smerovku a svetlo na konci tmavého tunela. Začuje tichý hlas duše, volanie srdca. A vydá sa tým smerom, nedbajúc na stádo, ťahajúce ho späť. Zahodí okovy zákazov, predpisov a nariadení, zahodí „Malbycha“, vymkne sa z reťazí a nasleduje to tiché volanie. Volanie po šťastí, po blízkosti, po zdieľaní a priateľstve, po slobode a spravodlivosti, volanie po láske. Je však ťažké to volanie počuť, ak ti doma hučí televízor, bzukoce hard disk, vyzváňa mobil, štrngocú chechtáky v peňaženke.

Človeče dobrý, zobuď sa a utekaj z tej cesty smrti, čo ti sily stačia! Započúvaj sa do tlkotu svojho srdca, choď do lesa, do samoty, aby si začul to jeho tiché volanie po človečenstve. Len to nás totiž môže zachrániť.